Konečne! Po dlhšej ma dobe pozvali na pracovný pohovor. Posmelená prvotným úspechom vrhla som sa hneď do zisťovania informácií o firme. Všetko som si poctivo zapisovala, poznamenávala, opakovala. A prišiel deň D. Nahodená v elegantnom kostýmčeku s kabátikom, malou taškou plnou pracovných dokumentov som sa vydala na miesto určenia. Prišla som presne včas. Vo vestibule ma slečna recepčná privítala s úsmevom. Snažila som sa nahodiť sebavedomý pohľad a opätovaným úsmev si sadla na sedačku. 

Pohovor spočiatku prebiehal veľmi dobre, takpovediac viezla som sa na pozitívnej vlne, ale len dovtedy, kým ma moje oči neprestali poslúchať. Spočiatku som to nebrala na vedomie: usmievala sa, komunikovala, prikyvovala, lenže zraku nerozkážeš. Obrysy mladého pána riaditeľa sa mi začali mihať pred očami, v snahe zachrániť túto situáciu, žmurkala som, mrkala ako bábika z mojich detských čias, zaostrovala ako sova, ani otvárať oči dokorán mi nepomáhalo...Á, kabelka. Napadla ma spásonosná myšlienka. Začala som v nej hrabať, ale neboli nikde...Moje okuliare ostali doma. „Tam je im veru dobre“, pomyslela som si... Od tejto udalosti však  pohovor nabral úplne iný smer. Riaditeľ sa začal nepokojne hrať s perom, vrtieť na stoličke, popíjať vodu z pohára, odkašliavať si v domnení, že s ním flirtujem a zvádzam ho svojim žmurkaním  a ja som sa pri pohľade naň triasla, s myšlienkou, meliem samé nezmysly. Plná rozpakov som pokračovala ďalej a snažila sa zachrániť tento „životný pohovor“, ktorý sa teraz javil ako „životný trapas“. Pomyslela som si, že horšie to už byť nemôže, ale veru bolo!

Prišlo na preverovanie počítačových schopností. Hoci som všetko dokonale ovládala, zúfalo hľadiac na monitor trela som si oči, podopierala hlavu, aby som ako tak rozlúštila text zadania napísaný na papieri a v duchu sa modlila, aby aspoň na chvíľu oči umúdrili. V predstavách som im sľubovala tie najkrajšie rámiky okuliarov, ale nepochodila som. Čím viac som sa snažila, tým to bolo horšie. Oči mi začali slziť , ako zúfalej nešťastnici, ktorá je v bezvýchodiskovej situácii. Samozrejme, že v teste som neobstála, mojím „zaostrovaní“ som stratila drahocenný čas. Tak ako som bola na začiatku rýchlo v „nebi“, rovnakou rýchlosťou som sa ocitla v „pekle“. Nikdy v živote som tak neutekala preč z pohovoru ako vtedy. To miesto som samozrejme nedostala, veľmi dobre tušíte prečo. S úsmevom a tichým „dovidenia“ na perách som preletela recepciou a už ma nebolo.

Moja radosť však netrvala dlho. Pokazil ju obyčajný dážď. Pohovor bol oproti tomu, čo ma čakalo len malinou. V jednom momente  som stretla veľkú mláku a veľké auto s malým vodičom. Bohužiaľ! Všetkých troch naraz. Nemožno tvrdiť, že som mala smolu, s okuliarmi na očiach by som isto zistila, že pohybovať sa po okraji chodníka je počas dažďa viac ako nebezpečné. V čistiarni krútili hlavou, dali mi podpísať lístok. Nemala som sto chutí čítať úplne maličké písmenká a zasa si zopakovať scenár z pohovoru. Ak by som však v sebe našla aspoň štipku snahy, dozvedela by som, že sa veľmi šikovne zbavujú zodpovednosti a výsledok za čistenie padne len a len na moju hlavu. Kabát mi síce o týždeň vrátili, ale polovičný, zato s úsmevom a poukazom na podpísanom prehlásení. Tentoraz som si ho už prečítala. Neskoro! Naozaj som to už nevydržala. Naježená ako stará deka som ho hodila doma do koša medzi staré tričká a pulóvre, ktoré sa už pripravujú na odpis. Ak myslíte, že som sa poučila, smola. S okuliarmi sa stále neskamarátim...opätovne do niečoho či niekoho narážam, nespoznávam ľudí na ulici, beriem cudzie košíky v hypermarketoch a to len preto, že neustále zabúdam, že okuliare sú pomocník a nie záťaž. A ako sa poznám, určite ich na ďalší pohovor zabudnem vziať a všetko sa bude opakovať.

Tak ako má niekto napísané pri štartovaní auta „Zapni svetlá“, tak ja mám takúto malú „pripomienku“ pri počítači, televízore či knihách. A hádajte s akým nápisom? „Nezabudni okuliare! Nežmúr! Budeš mať vrásky!“ A to na mňa vážne  zaberá. Veď som žena! Pre krásu sa  zrejme naučím aj nosiť okuliare pravidelne....J

Zoznámili sme sa spolu na nete, dvaja blázni, možno si poviete. Začali to prvé nesmelé virtuálne slová, za ktoré sa pri PC človek ľahko schová. Nasledovali dlhšie majlíky, odvážnejšie slová ba i smajlíky. Túžba a vytrvalosť boli silnejšie a city k sebe stávali sa zo dňa na deň pevnejšie. Začala sa láska ako hrom, obaja sme zrazu boli „ v tom“. Už viac ako 4 roky to už ťaháme spolu, cestičkou do kopca, no občas i dolu. Dosť sme sa už nachodili, nôžky nás bolia, známi sa pýtajú, kedy nám zvony zazvonia. Nemáme však mnoho miliónov, nemôžeme založiť, ani stádo slonov… Peňazí je stále ako šafranu - máličko, na „áno“ – najkrajšie to slovíčko. Šetríme si však pomaličky, odkladáme peniažky do kasičky. Najprv bytík, svadba potom, hádam nebudeme žiť pod plotom. Lenže život je hra a my sa chceme hrať, čierno-bielu partiu pred oltárom si dať. Nech sa naša „nelegálna“ činnosť zákonnou stane, popravde svoje roky už na to máme. My veríme, že nás už len šťastie čaká, že nás nič zlé, škaredé v živote nevyľaká. Je veru krásne žiť a životu sa smiať, je krásne žiť a jeden druhého mať rád. Láska je najväčší dar, a to že ju máme z nás robí šťastný pár!

Známe i neznáme, ak váš náš príbeh lásky oslovi, podporte nás v súťaži Báječná svadba snov, dajte nám svoj hlas a hrajte o hodnotné ceny! O aké ceny ide? Dovolenka na Korfu za 3 244 €, dovolenka v Taliansku za 2 046€, 30x 250€ poukaz pre 2osoby od Aphhrodite - kúpele Rajecke Teplice, 12x balíček exkluzívnej kozmetiky za cca 40€ a 12x baliček vlasovej kozmetiky v hodnote 33€ značky SYOSS !!!Pozor, hlasovať sa dá len prostredníctvom kupónu uverejneného v časopise Báječná žena  23. Čím viac kupónov pošlete, tým máte väčšiu šancu na výhru!

Za prejavenú priazeň ďakujeme!