Od môjho narodenia sme mali vždy doma zvieratká, a keďže bývam v rodinnom dome, nikdy to nebol problém. Pes, mačka, hydina, mali sme aj zajace. Takto to fungovalo roky. Vystriedali sme viacero psíkov a mačičiek. Mačky nám umreli na starobu, a 3 psíkov nám ukradli :( pritom to boli veľkí vlčiaci. Už ako 10 ročná som si vtedy doniesla koberec do klietky, sadla som si tam a plakala za milovaným psíkom.
Ešte pred 2 mesiacmi sme mali krásnu fenku Peggy, kocúra Alexa, škrečka a korytnačku. Peggy s Alexom vyrastali spolu, boli preto nerozlučná dvojica už vyše 5 rokov. Nevidela som mačku, ktorá by dovolila psovi nosiť ju v papuli, no náš Alex to mal rád a Peggy sa s ním rada hrala, dokonca spolu spávali.
14.07.2010 - náš Alex, môj Alex prišiel domov úplne vychutnutý po 3 dňoch, čo sme ho nevideli. Nevládal chodiť ani jesť. Keď osm ho dvihla na ruky, a potom položila doma, odpadol, nevládal stáť na labkách. Nemohla som sa pozerať, ako trpí a veterinári, ktorím sme volali, boli na dovolenke alebo nedvíhali telefón. Náš Alex v noci umrel. Našli sme ho pri vedre ako leží. Zabalili sme ho do jeho deky a pochovali.
Smútila aj Peggy. Nechcela jesť, len tak smutne chodila po dvore. Vedela alebo cítila, že jej kamoš tu už nie je.
Nemohla som tomu uveriť. Mal len 5 rokov. Dobre, bola to len mačka, ako si niekto povie, ale bol to môj milovaný kocúrik. Môj Alex. A zrazu už nebol. Vždy, keď som videla to miesto, kde odpadol, prišlo mi strašne smutno. V obchode pri mačacích konzervách a hračkách pre mačky sa mi tisli slzy do očí.
Pomaly som to prekonávala, a žiadnu mačku som nechcela.
20.08.2010 - pri ceste domov z kostola som pri miestnom obchode videla túlať sa mačiatko. Trošku špinavé so zaslzenými očami, ale neuveriteľne hravé a smelé. Išli sme domov, a potom sme sa s priateľom vrátili. Ak tam bude, tak si ju vezmeme, myslela som si. A ona tam naozaj bola! Prišla som ku nej, pohladkala ju a vzala na ruky. Neprotestovala a celú cestu ku nám domov (asi 12 minút) mi na rukách pokojne priadla.
Čo je však na to najzaujímavejšie je fakt, že naša nová Micka (také meno jej "prischlo") vyzerá veľmi podobne ako náš nebohý Alex. Čierno-biela, akurát, že Alex bol trošku svetlejší.
Neviem, čo si mám o tom myslieť. Bol to osud, že som našla túlať sa mačičku, ktorá by akoby z oka vypadla Alexovi?
Neviem to doteraz a je mi to jedno. Micka sa u nás perfektne udomácnila, behá po záhrade, po stromoch. Akurát s Peggy sa ešte len zoznamujú, no odkedy ju máme, aj Peggy akosi ožila.
Dnes je tomu presne týždeň, čo som si ju priniesla domov. A hoci mi každý hovoril, že ju mám nechať, že je túlavá a ktovie aké má choroby, ja som počúvla svoj inštinkt, svoje srdce. Neľutujem. Urobila by som to znova :)
